Úspech treba osláviť, riekol neopakovateľný leader kalamajkového ansámblu po (naozaj nekritickom) uznaní si všeobecného úspechu minuloročných Kalamajok. A ako šéf riekne, tak sa väčšinou aj stane. Netrvalo teda dlho a komando zložené z približne 15 nadšencov z radov našej alma mater plus nejakých absolventov si to šinulo vláčikom smerom na Slovenský Raj. Cieľom nášho útoku sa mal stať Čingov, vstupná brána do srdca slovenskej prírody. Nacvičeným signálom sme bleskurýchle obsadili podozrivú chatku, pričom domnienky o prítomnosti neprajníkov Kalamajok na tomto mieste sa ukázali ako neopodstatnené. Veliteľ teda navrhol druhú, mierumilovnejšiu variantu nášho pobytu, spojenú s hrami, výletmi a najmä kopcom zábavy. Milo nás prekvapil aj rôznymi sympatickými rekvizitami ako lyže na trávu či in-line skates (no, toto som trochu pokašlal), na ktorých si síce niekoľko nadšencov dolámalo krky (pozdrav letí Horvimu), no o srandu bolo postarané.

Tie tri dni v lone prírody a v kruhu dobrých ľuďí naozaj stáli za to. Slnenie sa na rozkvitnutej lúke, gitarové exhibície, futbal proti namol ožratým Poliakom - ach, idyla. Mierne žalúdočné komplikácie pre slabších jedincov so sebou priniesla vychádzka na Tomášovský výhľad (tomu, kto nevie, kde toto nádherné miesto je, osobne vyberiem vhodný typ zvieracej kazajky) spojená so šialenými pohľadmi do hlbokej priepasti, no naštastie sa život ešte nikomu nezunoval, a tak naša výprava mohla pokračovať.

Po poslednej noci, ktorej sa na podobných pobytoch nehovorí inak ako “prebdená“, sme sa lenivo prebudili do dňa odchodu. Bolo nám samozrejme ľúto, že tento výlet trval len tri dni a nie napríklad tri mesiace (no, síce pozerať takú dlhú dobu na stále tie isté ksichty, to už chce guráž :)), ale, ako hovorí porekadlo, každá sranda tri dni trvá. A keď sme sa poludňajšim vlakom unavení a mierne špinaví vracali do Košíc, bolo nám jasné, že tieto tri dni s určitosťou zaradíme do kategórie tých, na ktoré sa NEZABÚDA.

Saly