Ondrej Garaj

Môj život plynul normálne ďalej. Na jar sa však stalo čosi nečakané. V jedno aprílové popoludnie ma doma znenazdajky prekvapil Policajný pohotovostný útvar ...”Kukláči” sa mi do bytu nahrnuli odvšadiaľ, prišli cez dvere, cez okná, jeden sa dokonca prevŕtal od susedov. Kým som sa stihol spamätať, ležal som na zemi s rukami za chrbtom a tuctom pištolí pri hlave. Vo dverách sa objavil uniformovaný dôstojník a prikázal prehľadať byt. O chvíľu sa z vedľajšej izby ozvalo: “Máme to, šéfe!” Kapitánovi sa na tvári zjavil víťazný úškľabok. Pristúpil ku mne a ok. Pristúpil ku mne a spustil: “Zatýkam vás za prechovávanie drog. Máte právo mlčať. Všetko, čo poviete, môže byť počuté. Máte právo na obhajcu. Ak si ho nemôžeš dovoliť, je to tvoja smola, ty smrad!”

Na policajnej stanici ma vypočúval psychológ: “Máte vy predstavu, akú hroznú vec ste doma schovávali? Je to nebezpečná droga, ktorá otupuje myseľ a ceruzky. Kto ju užije, nadobudne pocit, že môže všetko. Vznáša sa v oblakoch, vyje na mesiac, zbiera peľ z hviezdnych kvetov. V poslednom štádiu má postihnutý ťažké halucinácie: vidí okolo seba množstvo usmiatych tváričiek a myslí si, že je Snehulienka, tchor alebo baklažán. Čo je najhoršie, závislosť sa môže vyvinúť už po prvej dávke. Stačí jedna jediná! A vy s pokojným svedomím šírite toto svinstvo medzi mládežou. Čo ste to za človeka ...?”

Ja netuším, o čom to tu hovoríte. A vôbec, chcem si zavolať! Nemáte právo ma tu držať, nič som neurobil. Žiadne drogy ste u mňa nemohli nájsť.”

“Že nie?!” vstúpil do miestnosti dôstojník, ktorý ma zatýkal. “A čo je potom toto?” hodil na stôl predo mňa veci, mne veľmi dobre známe. V igelitových vrecúškach som rozoznal kúsky počmáraného papiera, niekoľko cédečiek, temperové farby a nedošitý kostým godzily.

“Ale to je nedorozumenie,” zakvílil som, až teraz pochopiac, o čo ide.

“Popierate, že tieto veci sú vaše?!” osoplil sa na mňa dôstojník.

“To nie, ale ...”

“Odveďte ho! Zatiaľ do vyšetrovačky, kým sa prípad neobjasní.”

Na základe lekárskej správy, podľa ktorej boli na mne vo vyšetrovcej väzbe jasne pozorovateľné abstinenčné príznaky (zúrivo som lomcoval mrežami; kričal, aby ma pustili, že zmeškám piatok o štvrtej a skandoval heslá ako “Nech žijú Kalamajky!” a “Smrť kontrakalamajkárom!”) som bol umiestnený do Centra pre liečbu drogových závislostí s policajným dohľadom ...

Pustili ma o tri roky. Poznačený krutým osudom nevinne trpiaceho človeka a väzenskými sprchami som pomaly kráčal domov. Osud mi však privial do cesty ... godzilu. Nie živú, nafukovaciu. Akýsi chlapec sa s ňou hral na ulici. Okamžite mi pripomenula môj niekdajší zelený kostým a celé tri roky intenzívnej liečby boli v ... háji. Opäť som dostal chuť vrhnúť sa do víru udalostí a akcií, zažiť ten slastný pocit, doslova som začal prahnúť po “novej dávke”. Rozhodol som sa teda ihneď svoju túžbu zrealizovať, čo ma upokojilo takmer na celý rok. Môj život plynul normálne ďalej. Na jar sa však stalo čosi nečakané. V jedno aprílové popoludnie ma doma znenazdajky prekvapil....Policajný pohotovostný útvar ...