V týchto dnoch predkalamajkových, lebo je tu uz opät cas, ktorý nás oprávnuje dat tým pondelkom, utorkom, stredám ... jedinecné pomenovanie predkalamajkové, snazila som sa zbavit predstavy srdca ako jedného z orgánov zivotného významu pre cloveka a rozmýšlat o jeho abstraktnej podobe, ktorá je nám všetkým taká blízka, ved všetko co prezívame, dobré ci zlé, ubíjajúce ci povznášajúce, bolestné alebo štastné, chmúrne aj presvietené slnkom radosti, najrôznorodejšie udalosti, zázitky, vztahy, poznanie, ludia dobrí a zlí, zaujímaví a inšpirujúci, milovaní a lásku, to všetko ukladáme do svojho srdca ako do trezoru, od ktorého vlastníme klúce iba my samotní. Sme štastní, ked je naše srdce naplnané láskou a ked jej niet, je nám velmi tazko, tak tazko, ze nás az "srdce bolí", je choré. Toto všetko majú ludia spolocné. Ale sú aj také hodnoty, ktoré nevlastnia všetci, iba urcitá cast ludí a práve preto sa vytvárajú medzi nimi velmi pevné väzby. Práve tieto väzby môzeme povazovat za stavebný materiál, tehlu a ci maltu ludskej identity.

Od casu, v ktorom som sa stala študentkou "šrobárky", az po súcasnost, pozorne a citlivo vnímam, ako sa "identita šrobárska" rozvíja, pevne, ba dovolím si, hádam neskromne, povedat, svetom-letom, ako dobrá vizitka, dobré odporúcanie šíri. Je vela cinitelov, ktoré majú zásluhu na tejto identite a dobrej správe. Ale Kalamajkám patrí miesto prvoradej dôlezitosti. Ja samotná a moji spoluziaci sme uz boli aktérmi Kalamajok. Kalamajky si v kontexte školského zivota vzdy zili a zijú svoj vlastný zivot, ktorý je premenlivý v závislosti na metamorfózach casu a doby, ludských vstupoch a výstupoch do procesu ich tvorby od nadšenia jedincov, ktorí sa postupne rozšíria na boharú mnozinu, od invencie, talentu, zápalu a nezištnosti vedúcich individualít z radov pedagógov a študentov.

A ku všetkým týmto zapáleným nadšencom patrí divák. Kalamajkový divák. Dospela som k záveru, ze to nie je štandartný typ diváka. To je divák špecifický, jedinecný. To je divák, bývalý tvorca a aktér, to je divák - rodic vychovávajúci súcasného, alebo budúceho tvorcu, aktéra a diváka... To sú starí rodicia - aktéri z rokov minulých, diváci dnes, ba aj prarodicia, to sú priatelia a známi - zvedavci a zväcša prajní ludia Kalamajkám. A títo všetci majú vo svojom srdci okrem krajiny detstva, mladosti a dalších velmi dôlezitých aj krajinu, ktorú nazývajú Kalamajkami. Uz 26 rokov zijú Kalamajky v takej podobe, v akej ich poznáme dnes. Kazdý rok ocenovalo Kalamajkový program okolo 2000 divákov. Ak tento pocet vynásobíme poctom rocníkov, je to okolo 50 000 a to len preto, ze dvor našej školy nedokáze z priestorových dôvodov privítat viac.

Krajiny sú. O túto poziadaj Iba vo sne.

Hovorí s múdrostou a pokorou básnik Milan Rúfus o detstve a mladosti. Lebo raz, ako "cierny pasazier" budeš chciet "vystúpit zo svojho casu ako z lietadla a rovno na oblácik". "Prisahajúc, ze unesie to tazké, ktorým si"...

Ale, kto nám dá krídla, aby sme nespadli, ked naša hmotnost sa znásobila zivotnými skúsenostami z ktorých mnohé pocitujeme ako velkú tarchu, stávame sa bremenom sami sebe, co nás zachráni pre dôsledkami strmhlavého pádu? (A verte mi, ze uz o tom viem dost.)

Našimi krídlami budú krajiny našeho srdca, spriaznenost ludí, ktorí prechádzali rovnakými krajinami, význávajú rovnaké hodnoty a ukrývajú rovnaké klenoty vo svojich srdciach. Dúfajme, ze pristátie bude bezpecné a naše srdcia a vôla nám zavelia spolu s veršami majstra Rúfusa.

..." A potom chod a zi".

Aj vdaka Kalamajkám zo Šrobárky tentoraz Kalamajkám 1999.

Ruzena Šlampová