Povedzme si to na rovinu. Vzdy po Kalamajkach si kazdy z nas, kto pre tuto akciu zvykne pohnut aspon prstom, poriadne vydychne. Utrie pot z cela, pomadli spokojne ruky alebo hodi do seba poldecak niecoho razantneho. Zalezi od vkusu, samozrejme. No vsetci do jedneho su radi, ze je to uz konecne za nimi a ze dlhe dni driny, potu a nervozity spojene s pripravou tohoto Srobarskeho veselenia sa, za nieco naozaj stali. Myslienky nesuce sa v duchu: "Ach jaj, ten plagat sa mi nezda...hm, ten napis vymerali zle, hnupi....ako môze mat niekto v cisle taku stupidnu hudbu......ti moderatori ZA NIC NESTOJA!" vystriedaju ine, prijemnejsie. Clovek zatuzi po zasluzenom oddychu. Napriklad po takom, aky mu môze ponuknut Kalamajkova chata.
No a ani minuly rok to nebolo inak. Tentokrat nasa chata stala v Malej Lodine, nenapadnej ale o to prijemnejsej dedinke nedaleko od nasho rodneho mesta. Dorazili sme k nej poriane utahani, jednak zo zdlhavej cesty vlakom a vskutku z celeho kalamajkoveho kolobehu, no s vidinou vymakanych troch dni, cakajucich len a len na to, ako si s nimi poradime, pookrial na dusi urcite kazdy. Teda, mozno okrem pokazeneho syra v mojom batohu.
Po tejto melancholickej a seba-reflexivnej chvilke vsak nastal patnastminutovy chaos. S vedomim faktu, ze preziju len ti najsilnejsi, si kazdy zurivo zacal obsadzovat postele, rozbalovat tony jedla z bezodnych vakov a prezuvat ponozky, ktorych aroma by pokojne mohla zvitazit v sutazi s nazvom "Humus roka 1999". A vskutku...k ZOO to vtedy nemalo velmi daleko. V tych chvilach sa citlivejsie povahy radsej vzdialili od chatky na bezpecnu vzdialenost, aby popripade nedostal ranu chlebom. Alebo niecim menej prijemnym.
Potom sa vsak na cele tri dni rozhostila v chate vzacna pohoda sprevadzana aktivitami rozneho charakteru. Z tych najzaujimavejsich spomeniem aspon kvazi Olympijske hry zapocate sportovym maniakom Vacom (ktory nezlomnost svojho ducha dokazal aj tym, ze odmietol cestovat vlakom a namiesto toho meral cestu na svojom bicykli), volejbalovy turnaj (pokojne by sa dalo povedat aj "para-turnaj", sudiac podla predvedenych vykonov) alebo vseobecnym nadsenim sprevadzana navsteva krcm....ehm, spolocensko-kulturneho zariadenia patriaceho pod spravu obce. Za zmienku tiez stoji baseballove popoludnie, ktore mnohym ludom pomohlo uvedomit si, ktorym profesiam by sa v zivote mali vyhybat. Napriklad profesii sportovca.
No odhliadnuc od toho, skvele sme sa vyblaznili, dali odpocinut telam aj dusiam a nacerpali novu energiu a elan do nasledujucich Kalamajok. Cely tento akcny vikend mal hadam len jeden nervydrasajuci moment. To vtedy, ked sme sa snazili preplavat rieku plnu "nebezpecnych"; a "jedovatych" hadov. Ceco a Vaco budu vediet, o com hovorim. :)

Slavo Herman