Blik.
Jagave neónovozelene svetlo panoramatickeho monitora umiestneneho nad mojim lozkom ma mierne oslnilo. Pocitil som jemne sklbnutie mimickych svalov, tak typicke pre tuto kazdodennu operaciu. Biele vlasy sa mi trochu zjezili a starym telom prebehol neprijemny krc. Sam sa cudujem, ze si moja telesna schranka este na pravidelne navstevy SENSE.NETu uplne nezvykla...no to nevadi. Bolo by aj tak zbytocne zacat sa v takom pokrocilom veku prisposobovat. Cakanie na spustenie celeho systemu mi sprijemnoval hrejivy tok efedrinu v tele, ktory podla marketingoveho vyskumu znasoboval zazitok z celeho tohoto virtualneho bluznenia. Ha...niekedy byvala INA zabava, nie ako teraz, ked je vonku zakaz vychadzania a ludia si kratia dlhe chvile prepoziciavanim svojich dusi SENSE.NETu. Kedysi to byvalo ine ...
Z myslienok ma vytrhol hebky zensky hlas, oznamujuci vstup do systemu. Vsetky tieto kroky som uz poznal naspamat, ved po niekolkorocnej praxi uz clovek musi nieco pochytit. Citil som jemne splynutie s obrazom mojho monitora sprevadzane tichym bzucanim. Moja izba sa kamsi vytratila a vsetko sa razom zmenilo na zhluk farieb, slov a pocitov. Bol som konecne vnutri.
Dostal som sa do ponuky kanalov prenasajucich zive obrazy z mnohych miest v celej slnecnej sustave. Mrkol som na Mesiac aby som zistil, co je nove. Nic. Presvistal som tunelom pocitov skrz vykynozene brazilske pralesy, obciansku vojnu v Polsku a vskutku cez celu zemegulu. Nikde nic zaujimave. Eufóriu pomaly striedala apatia, pripominajuca mi vsedne chvile sklucujucej a temnej reality, ked som sietou dostal program s nazvom Spomienky.exe. Moj zaujem (spolocne s novou davkou efedrinu) hned vzrastol a s opatovnym nadsenim som ho spustil. Priniesol necakane nove emócie tvoriace priamy utok na moju nervovu sustavu, vybicujuc vsetky zmysly az na maximum. Dobra praca, povedal som si. Silny zavan dvadsiateho storocia, tak to tu uz davno nebolo! Pred ocami som mal akesi cervene srdce zlozene z tehal, pocul som smiech a vravu akychsi teenagerov pokrikujucich po sebe zastarale hlasky ako: "Ty hovado, nalep ten plagat presnejsie!", "Nestvite ma, zajtra chcem mat to cislo nahrate!" a podobne. Zvlastne bolo, ze vacsina tych hlasov (a neskor, ked som sa so zvysujucimi obratkami programu dostaval hlbsie do prostredia, aj mien a tvari) mi bola velmi povedoma. Tulajuc sa staby osemnastrocny maturant po imaginarnych chodbach akejsi starej, ale prijemnej tehlovej institucie, zacala sa moja casom nahlodana mysel rozpamatavat. Hej, ved to je Joko...aky je mlady! A toto by mal byt s najvacsou pravdepodobnostou kabinet s nejakymi archaickymi pocitacmi! Wow, ahoj ludia, malujete plagaty? (ty vole, ten program je fakt skvely!) A kedyze su to tie Kalamajky? Zajtra? Ach, fajn, tak to sa uz len raz vyspim....ved pozicajte stetec, aj ja s niecim pomozem! Opat raz ma chytil ten osial, davno zabudnuty v zaprasenej minulosti, ktory mi kazal konat. Okamzite som schytil nejake rekvizity a hybaj ho na skolsky dvor, kde som sa dal do majstrovania. Slnko svietilo, na nebi (velmi cistom a takmer bez exhalatov) ani oblacik, vsetci sa smiali, niekto pobehoval po dvore do rytmu sialenej hudby a ja som bol stastny.
Aspon na chvilu.
A potom mi dosiel efedrin. Vsetko zosivelo, hlasy stichly a spolocne s nimi sa kamsi do neznama vytratila aj nadherna spomienka na zasle casy. Opat som bol tam, kde sa to uz len tazko dalo nazvat zivotom. Tichy zensky hlas oznamil koniec programu a ja som uvidel odraz svojej starej tvare v zelenom svetle monitoru.
Blik.

...Slavo Herman...