...A nebude tma

Keď som pred desiatimi rokmi prišiel na Šrobárku, ani som netušil, aká to je škola, a čo sú vlastne Kalamajky. Prvý rok na škole sa niesol v znamení spoznávania, ktoré sa skončilo mojím vystúpením a pomocou na 20. Kalamajkách, ktoré zároveň boli oficiálnou rozlúčkou môjho predchodcu. V závere týchto Kalamajok, ktoré mali byť historicky posledné, odznela veta, ktorej som vtedy nevenoval takú pozornosť....“a bolo tma“...

Život na Šrobárke bežal a pomaly sa blížili ďalšie Kalamajky. Vtedy už zopár nadšencov z druhej A, ktorým osud Kalamajok nebol ľahostajný, začalo hľadať niekoho, kto by ich pri Kalamajkách aspoň morálne podporoval. Neviem, čo ich priviedlo práve za mnou, ale hneď sme si padli všetci do oka a začali sme pripravovať Kalamajky.

Keďže nikto z nás nemal s takýmto podujatím žiadne skúsenosti, obrátil som sa vtedy s nejakými otázkami na môjho predchodcu. Ale ten mi s ironickým úsmevom odvetil, že o Kalamajkách sa so mnou baviť nebude a že sa ho na nič pýtať nemám. (vďaka za pomoc). Od toho času sa dotyčná osoba na Kalamajkách nezúčastňovala a iba kritizovalala.

Napriek tomu sme nezačali od nuly, pretože na Kalamajkách vtedy výrazne pomohli Radek Pšenička, ktorý okrem toho, že vedel namaľovať plagáty či postaviť konštrukciu, moderoval a vymýšľal. V tom čase už absolventi P. Koscelánsky, J. Macko a M. Macejko pomohli pri vzniku druháckych čísel. Napriek tomu, že tieto Kalamajky sme robili prvýkrát, dopadli nad naše očakávania. Môj predchodca sa však o nich vyjadril iba kriticky a vraj "jediným úspechom bolo, že sa konali". To bolo jeho vrelé poďakovanie za velikánske ovácie a slová uznania, ktoré sme mu pripravili na týchto Kalamajkách. Ale čo už, "život píše aj smutné príbehy".

Ďalšie roky len ukázali, že štýl, ktorý sme si vybrali, je správny, čoho dôkazom bol aj zvýšený počet účinkujúcich. Keď porovnám, že na 20. Kalamajkách vystupovalo asi 50 študentov, (z toho zhruba 30 muselo), teraz je to 150-200, a je hlavné, že to robia dobrovoľne. Aj keď niekto môže namietať, že je to na úkor kvality. / S tým sa dá súhlasiť / Počas týchto rokov však študenti ukázali spontánnosť a nadšenie pre Kalamajky. Ako fakty môžem podložiť každoročné čísla pripravené absolventmi či jednotlivcami, ktorí si nájdu či našli čas pre Kalamajky aj po skončení školy. Dôvod je ten, že Kalamajky sa pre nich stali najväčšou spomienkou na Šrobárku. Trvalo by však veľmi dlho vymenovať za tie roky všetkých zanietených kalamajkošov. Alzeimera síce nemám, ale spomeniem len niekoľkých: Dušan Tažík a Peter Brauner 9 rokov, Martin Macejko 7 rokov, Mišo Varga, Roman Turek, Feri Suchánsky, Pali Vrchovinský 5 rokov, či Peter Czikk, Martin Kolesár, Maťo Vacek 4 roky. Nie sú však jediní, bez ktorých by Kalamajky neboli. Je tu mnoho ďalších, nemenej dobrých, veď sa len pozrite na týchto Kalamajkách na partiu okolo Feďa, ktorá tento rok pripravila už svoje 4. nadupané číslo. Každý z nich prispel k spevňovaniu šrobárskeho ducha, teda ku Kalamajkám.

Je jasné, že sa nestane nič, ak sa počas školského roka neuskutoční nejaký ples, či diskotéka. Ale ak by sa nekonali Kalamajky, bolo by to horšie.Tie sú totiž právom považované za výkladnú skriňu Šrobárky. Rád by som preto zacitoval jedno motto: "Krása bez lásky je ako Šrobárka bez Kalamajok."

Na záver mi dovoľte vysloviť zopár želaní. Bol by som veľmi rád, keby ďalšie Kalamajky boli už pod iným vedením, pretože si myslím, že nová krv vnesie nové nápady a originálne myšlienky.

Prial by som si, aby som na budúci rok mohol pomáhať niekomu novému, ktorý by sa nemusel trápiť s podobnými vecami, s akými som sa trápil ja. A ešte niečo: nikdy nebudem zosmiešňovať a urážať žiakov, ktorí vystúpili na Kalamajkách, ako to bolo v prípade môjho predchodcu. A hoci svojím výrokom: “a bolo tma...“ naznačoval, že po jeho poslednej organizácii Kalamajok sa táto show nadobro skončí, dovolím si jeho výrok trošku poopraviť: TMA NEBUDE NIKDY!