„Ech veru ťažko je ...“

„Ech veru ťažko je našincovi v krajine, ktorej reč je pre neho väčšou záhadou ako bermudský trojuholník,“ vraveli mi, keď som sa chystala do Bulharska. Ja som ale sebavedome tvrdila, že keď človek ovláda dva svetové jazyky, nemôže sa stratiť ani v španielskej dedine. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa kvôli mne môže stratiť niekto iný. No stalo sa. Raz ma na mojich potulkách zastavila staršia pani. Na jej nevinnú otázku: „Sprechen Sie deutsch?“ som záporne pokrútila hlavou. „Hotel Burgas,“ pokračovala náhlivo, nedbajúc na moje pantomimické prejavy. Samozrejme, že som vedela, kde je hotel Burgas a po slovensky by som jej to vysvetlila bezpečne. Ale čo s Nemkou? „Veď ty predsa ovládaš dva svetové jazyky!“ ozvalo sa moje podvedomie (či svedomie?). „Do you speak English?“ vysielam suverénne signál a moja nemecká priateľka s radosťou prikyvuje. „Hotel Burgas,“ vravím, aby som získala čas. Čo teraz? Do kelu! Veď jej to neviem povedať ani v angličtine! Iba ak... och, áno, jednu frázu sme sa učili. To je ono! „So,“ pokračovala som už s istotou, „take the second street to the left!“ (Teda choďte druhou ulicou doľava.) Nemka sa nadšene usmiala a ja som sa zdvorilo usmiala, akože nemá začo. A ani nemala. Nevšimla som si totiž, že sme stáli uprostred pláže a naokolo neboli žiadne ulice, o hoteli ani nehovoriac. Ech, veru ťažko je cudzincovi...!

Iveta Jandrovičová, 1.B