„Nechcem byť vzorom - chcem byť človekom,“

čiže

Interview s p. prof. Magdalénou Mašľanovou

V kolotoči profesorov, ktorí sa za takmer tri roky nášho spoločného pôsobenia v Študentskom slove vymenili v tejto rubrike, nesmie chýbať ani p. prof. Mašľanová, povedali sme si so Zajom pri výbere budúcej obete. Stačilo nám s pani profesorkou prehodiť niekoľko slov a táto známa šrobárska slovenčinárka s rozhovorom súhlasila. A výsledok? Posúďte sami!

Začnime tradične. Ako spomínate na svoje detstvo a mladosť?

Detstvo - to je pre mňa dedina Úbrež pri Sobranciach. Je to babka - autorita a práca, v dňoch sviatočných jej spomínanie na Ameriku, ale aj mlčanie. Dnes už viem, o čom mlčala - o dcére, ktorá jej zomrela veľmi mladá a o synovi, ktorý žil v Amerike. Detstvo - to je moja mama, ktorá nevedela, čo to je byť viac ako iní, čo je to podceňovať niekoho. Je to môj otec - spevák, ktorý ma márne učil nejakú pesničku. Ale aj človek, ktorého bývalý režim dvakrát uväznil a on predsa nevedel, kto má v tomto svete pravdu. Detstvo - to je aj moja o sedem rokov mladšia sestra, ktorá mi stratená mávala, keď som odchádzala ako vysokoškoláčka do Bratislavy.

Keď k tomu pripočítam, že moja dedina mala do tisíc obyvateľov a dala svetu niečo vyše sto vysokoškolsky vzdelaných ľudí - nebola to partizánska dedina, teda jej ľudia mali cestu do škôl iba normálne otvorenú - tak môžem povedať, že ma vybavila všetkým. Ešte aj naivitou. Až keď som nastúpila učiť v Košiciach, som sa dozvedela, že tí z okolia sú takí slabší.

Čo vás viedlo k voľbe vášho povolania?

Najprv som chcela byť novinárkou, myslela som si, že pôjdem na žurnalistiku. Potom som ale akosi „vytriezvela“, zdalo sa mi, že je pre mňa prináročné dostať sa na Katedru žurnalistiky v Bratislave, a tak som si zvolila učiteľstvo. To bola moja druhá voľba a myslím si, že je to v poriadku. Vôbec ma nezaťažuje, že nie som novinárkou a učím stále rada.

Aké vlastnosti si ceníte na ľuďoch?

To je ťažká otázka… Cením si hádam férovosť a priamosť. Ale čo to je a kde sú hranice arogancie a priamosti? To je už zložitejšie.

Skúsme to naopak. Ako by ste sa vy charakterizovali niekoľkými slovami?

Snažím sa o spravodlivosť. Mnohokrát sa na mňa hodí aj bezohľadnosť. Citlivosť, niekedy hádam aj precitlivenosť… A voči niektorým veciam zase bezmocnosť.

Napríklad?

Voči svetu, ktorý sa nespráva tak, ako to proklamuje. A možno len voči mojim predstavám o spravodlivosti sveta.

Čo vaše neresti alebo zlozvyky?

Keď vycítim opakovanú nízkosť, som k ľuďom veľmi priama, až nepríjemne. To som nakoniec už spomenula pred chvíľou. Mojou neresťou je možno aj jedlo ako občasný hriech. (Úsmev.) Ďalej menovať neviem, to by skôr mohli povedať žiaci alebo ľudia, ktorí so mnou často prichádzajú do styku. Nie som totiž natoľko sebakritická, aby som videla každú svoju neresť. Alebo ak ju vidím, tak ju pomenujem inak. (Úsmev.)

Máte nejaké záľuby?

Moje záľuby súvisia so školou. Rada čítam, najradšej literárne kritiky a eseje, čiže umelecké úvahy. Je to priam moja vášeň. Mimoriadne rada mám aj básne. Najmä modernú poéziu.

Ktorí autori sú vám blízki?

Mojím básnikom je určite Baudelaire, Apollinaire a Ferlinghetti, z domácich štúrovci, Novomeský, Válek a Jožo Urban.

Počúvate hudbu?

Nemám hudobný sluch. K hudbe som zdržanlivá, ale nesmierne rada mám recitované slovo. To dokážem počúvať aj celé popoludnie, trošku preháňam, ale nie veľmi. Tak, ako niekto dokáže počúvať hudbu.

Máte nejaký životný vzor?

Asi nemám. Ja nie som človek vzorov, ale človek situácie. V konkrétnej situácii sa rozhodujem, ako mám konať. Snažím sa, aby vo mne bolo dosť variability na to, aby som tie situácie zvládla.

Z inej strany - snažíte sa vy byť vzorom pre iných?

Ani to nie. Asi nie som typická učiteľka. Učím rada, učiteľkou som rada, ale aby som bola vzorom… myslím, že nie. Dokonca by som išla tak ďaleko, že ak učiteľ robí niečo, čo by žiaci nikdy nerobili, tak aj vtedy ich vychováva a je to v poriadku. Sama sa ale neštylizujem do úlohy vzoru, ani sa tak nepociťujem. Teda - nechcem byť vzorom. Chcem byť človekom. Vzor je manekýn.

Mohli by ste našim čitateľom uviesť niekoľko obľúbených veršov, ktoré majú pre vás hlbší význam?

Mohla, iste… Trebárs od Novomeského:

Nikdy nie sme sami

v samote s predstavami.

Alebo od Joža Urbana, teraz som si prechádzala jeho básne, takže napríklad z básne Kosenie:

Zelenú trávu prežúvajú kravy

ale zem, tá trvá.

Najmä keď si pomyslím, že zelená tráva, to je módnosť, alebo niečo dočasné, niečo, čo sme možno ani nepochopili a vyjadrujeme sa k tomu, „prežúvame“ to a zem, tá práca, ktorá po človeku ostane, hoci poézia, to je to, čo trvá. Vedela by som nájsť veľa iných veršov, ale tie už sú roztratené po žiackych zošitoch a hlavách.

Jožo Urban, básnik, ktorého ste niekoľkokrát spomenuli, bol Šrobárčanom. Pred rokom tragicky zahynul pri autonehode. Ako si naňho spomínate vy?

Jožovi som bola triedna, učila som ho štyri roky. Pamätám si ho ako veľmi slušného, veľmi ambiciózneho a veľmi kreatívneho muža, ktorý mal hlavu vždy „niekde inde“. Pritom nikdy nemal problém so známkami.

Odbočme k trochu inej téme. Aký máte vzťah ku športu?

Ja a šport… (úsmev) neviem, či sa zlučujeme. Rada chodím a rada sa hýbem, jednoducho ako ľudia, ktorí nemajú svoj život riadne usporiadaný, tak aj ja buď pracujem fyzicky alebo odpočívam. Relaxujem vždy čítaním. Nemám rada pravidelnosť, nejakú polhodinovú aktivitu každý deň, lebo ja toho za pol hodiny tak veľa neurobím. Takže radšej tri hodiny robím, a potom ma naplní pocit úľavy, že som urobila dosť, že som dobre unavená a môžem oddychovať.

Ktorý druh športu je vám blízky? Spomenuli ste chodenie, teda turistika?

Iste, bývam na Bukovci pri Košiciach a so psom chodím každý deň von. Možno aj nechodím každý deň, ale už som si zvykla tak hovoriť, lebo to ľuďom imponuje a trošku si ich touto „hláškou“ obhadzujem… Ale skutočne, rada sa pohybujem, rada chodím… a rada nerobím nič. To je celý šport.

Máte psa. Váš vzťah k zvieratám je teda kladný?

Samozrejme, kladný. Nevidím dôvod na to, aby bol záporný.

Máte aj iné domáce zvieratá?

Nie, možno ešte blchy v psom kožuchu (smiech).

Presuňme sa do záverečnej časti rozhovoru. Ako vidíte dnešnú mladú generáciu v porovnaní s vašou pred rokmi? Čo sa zmenilo, čo ostalo?

Predovšetkým ich vidím ako ľudí, čo snívajú a veria. To je celkom pekné. Niektorí sú možno vypočítavejší, ako sme boli my. Ale predovšetkým, keď porovnám svoj vek a vek svojich žiakov, tak si myslím, že nemáme spoločné dejiny. Pretože sa dostávame do situácií, ktoré sú pre mňa úplne samozrejmé a ja svojim žiakom musím vysvetľovať aj kto bol Napoleon, aj kto bol Dubček. Nepamätajú si ani taký zlomový rok ako osemdesiaty deviaty. Takže vzdialenosť medzi mnou a žiakmi je stále väčšia a ja to pociťujem.

Zmenili sa mladí ľudia po stránke vnútorných ideálov? Stotožňujete sa s dnešnou mládežou?

Otázkou je, do akej miery je dnešná mladá generácia otvorená voči, dajme tomu, mojej generácii. Lebo stotožňovať sa s vonkajškovými znakmi, s tými sa aj stotožňujem. Myslím si, že keď je škola taká veľká ako naša a svet taký variabilný ako ten, v ktorom žijeme, tak sa medzi žiakmi musí nájsť vzorka zo všetkého. Či je to pozitívne, alebo negatívnejšie - aj veľkí idealisti, veľkí praktici, aj tvorcovia štýlu, aj „súputníci“ štýlu - čiže tí, ktorí štýl len napodobňujú.

Na „Šrobárke“ máme každoročne veľké množstvo akcií. Aký je váš vzťah k nim?

Keď som bola triedna, moji študenti sa zapájali do Kalamajok. Kalamajky sa mi páčia a tiež sa mi páči recesia, ktorá ich sprevádza, ale asi je tu nevýhoda veku - starnem rýchlejšie, než dozrievajú nápady žiakov. Zdá sa mi, že niektoré veci sa opakujú. Ale vždy sa teším z toho, ako sa zo seba „vytešia“ žiaci. Vidím ich inak, než ako vyzerajú keď sedia v lavici. Teraz som bola na plese (8. reprezentačný, 5. 2. 2000 - pozn. red.), veľmi sa mi páčil program, to, čo žiaci dokážu a nakoniec aj tancovačka pri tvrdej muzike, metalovej. Aj keď, smejem sa, mi to pripadalo ako posledný deň súdu. Keby človek nevidel staré obrazy, ktoré zobrazujú súdny deň a nečítal poéziu, tak by moralizoval a tomu tancovaniu by vôbec nerozumel. Takto to bolo pre mňa krásne divadlo. Dívala som sa z poschodia a stále som rozmýšľala, sú to trosky z fresiek alebo ešte ľudia? Šalia sa, alebo sa nešalia?

A úplne na záver: čo sa vám páči a čo sa vám nepáči na našom školskom časopise?

Páči sa mi snaha po uvoľnenosti a po nekonvenčnom vyjadrovaní, hoci niekedy neviem celkom rozlíšiť, či to nie je prílišná štylizácia, či to iba nesupluje dobrý nápad. Uvoľnenosť je tam možno preto, že danému človeku nenapadne niečo lepšie a uvoľnenosť je to, čo prechádza. Tým som si nie celkom istá. Inak je Študentské slovo dobré.

Ďakujeme za rozhovor.

Kubo & Zajo