Je 5. februára
magického roku 2000, 18:00. Pred niekoľkými minútami som prišla k Domu
umenia a práve teraz vchádzam do budovy, v ktorej sa bude už po
ôsmykrát konať reprezentačný ples „šrobárky“. Odkladám si kabát a vyberám
sa hore po schodoch nájsť svoje spolužiačky. „Bužňa“ sa už hemží známymi i
neznámymi tvárami, plnými očakávania, vzrušenia. Zo všetkých kútov sa
ozýva šum, smiech a zaujímavé komentáre na oblečenie či účesy našich
spolužiakov. Postupne šum utícha a ja rýchlo vyťahujem fotoaparát, aby som
vám mohla priblížiť aspoň časť programu, ktorý, ako v tejto chvíli dúfame,
spestrí tento výnimočný večer.
Konferencieri otvárajú ples, uvádzajú tanečné a hudobné príspevky.
Onedlho na scénu prichádza aj pani riaditeľka so svojím príhovorom. Program je
skutočne uchvácujúci, čo na jeho konci potvrdzuje búrlivý potlesk.
A nastáva všetkými dlho očakávaná zábava. Parket sa zapĺňa
neuveriteľnou rýchlosťou. Všetci sa perfektne bavia a čas letí. Zrazu,
počas zábavy, hudba stíchne a na scénu prichádza „skupina“, ktorá je už
všetkým Šrobárčanom dobre známa. Ľ.Ľukčo, L.Dittel, D.Kocián a P.Krokavec.
Posúvajú zábavu do iných sfér. Ich prívrženci
takmer šalejú, no dobre sa bavia aj ostatní, i keď trošku pokojnejším
spôsobom. Po ich vystúpení opäť znie hudba z reproduktorov, ktorá však
nespôsobuje o nič menšie nadšenie. Keď tak pozorujem týchto šantiacich
a šťastných ľudí, som naozaj rada, že takéto plesy uskutočňujú. Nielen preto, že sa na nich dobre zabavím, ale aj
preto, že utužujú náš veľký šrobársky kolektív.
Ľubica Albertová, 2.E