Sám sebe neplánujem denný program…

alebo interview s…

primátorom Košíc – JUDr. Zdenkom Trebuľom

Všetko sa to udialo v jeden upršaný štvrtok o 8:30. To bol termín, na ktorý sme (ja a Peťo) boli dohodnutí robiť v kancelárii primátora na mestskom magistráte rozhovor s primátorom mesta Košice – JUDr. Zdenkom Trebuľom. Iba pred týždňom sme osobne požiadali o rozhovor s ním jeho sekretárku, ktorú sme zastihli práve pri odchode z práce. Nestačili sme sa čudovať, ako rýchlo si pán primátor pre nás našiel kúsok zo svojho vzácneho času.

Pozrime sa do nedávnej (už dvojročnej) histórie… Ja som do „Bieleho domu“ nešiel po prvý raz. Ako prvák som tam už robil rozhovor s vtedajším primátorom Košíc – Ing. Rudolfom Schusterom, ktorý už dávnejšie nesídli na Triede SNP v Košiciach, ale sedí na prezidentskom kresle v Grassalkovichovom paláci v Bratislave.

Aký je náš terajší primátor a ako to nakoniec všetko dopadlo? Posúďte sami…

Detstvo, škola, rodina

Ako spomínate na vaše detstvo?

Narodil som sa síce v Martine, ale od svojich troch – štyroch týždňov som v Košiciach, pretože moji rodičia žili v tom čase v Košiciach. Svoj celý doterajší život som prežil v Košiciach. Bývali sme na Mlynskom náhone, tam som prežil svoje detstvo. Základnú školu som navštevoval na Tomášikovej 16. Keď som bol v teenagerskom veku - od tých trinástich do dvatsiatich rokov, bývali sme na Podhradovej - na Gerlachovskej. Na detstvo si spomínam rád. Košice boli v tom čase ďaleko lepšie urbanisticky orientované na mládež. V meste bolo veľmi veľa ihrísk, mali sme kde športovať (len na Mlynskom náhone bolo päť alebo šesť ihrísk). Dnes tam ostalo len jedno na školskom dvore na Tomášikovej. Škoda, že pre mladých ostalo tak málo priestoru.

V akom znamemí zverokruhu ste sa narodili?

Narodil som sa v znamení Váh.

Máte nejakých súrodencov?

Mám o dva a pol roka staršieho brata. Ten je zhodou okolností absolventom „Šrobárky“, ktorá je jeho srdcovou záležitosťou.

A čo vaše štúdium?

Po ukončení Základnej deväťročnej školy na Tomášikovej som chodil na Elektrotechnickú priemyselnú školu na Komenského v Košiciach. Po skončení tejto som absolvoval Právnickú fakultu v Košiciach.

Aké boli v škole vaše najobľúbenejšie a vaše najneobľúbenejšie školské predmety?

Keď sa mladý človek má vo svojich pätnástich rokoch rozhodnúť, ako ďalej, niekedy zaňho rozhodnú jeho rodičia. Vtedy sa to prihodilo asi aj mne. Bol som technicky dosť zručný s relatívne dobrým technickým myslením, a tak sa rodičia rozhodli, že by to mala byť práve elektrotechnická priemyslovka. Môj najobľúbenejší predmet na priemyslovke bol dejepis, telocvik a bavila ma aj praktická výuka. Už v druhom ročníku som bol rozhodnutý, že nepôjdem cestou technika, ale humanitným smerom. Mal som šťastie, dostal som sa na právo.

Kariéra, práca, životné motto, inšpirácia

Máte vo svojom živote niekoho, koho považujete za svoj vzor, idol? Aké vlastnosti si u ľudí najviac vážite?

Ťažko povedať, pretože nie som typ človeka, ktorý na druhých vidí len to najlepšie, zhmotnené aktíva a všetky plusy v jednej osobe. Mám rád ľudí čestných, otvorených, jednoduchých, priamych, ktorí vedia aj povedať priamo do očí veci niekedy nepríjemné, ale je to vždy serióznejšie a korektnejšie, ako keď to robia niekomu za chrbtom. Takýchto ľudí chodí po tejto Zemi dosť. Vážim si srdečnosť, vážim si, keď niekto nie je vyslovene špekulatívny a zákerny. Sú to plusy v povahe a je jedno či je to človek s vysokoškolským vzdelaním, alebo človek so základným vzdelaním. Keď je v ňom zdravá sedliacka múdrosť a zdravý pohľad na život, to častokrát nahradí napríklad to akademické vzdelanie. U ľudí si ešte cením optimizmus.

Riadite sa vo svojom živote nejakým mottom?

Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Keby každý z nás mal toto motto hlbšie v sebe zakorenené, tak by sa nám určite lepšie žilo. V dnešnom období každý plače, sťažuje sa na život, akí sú ľudia zlí, ale sám koľkokrát robí to isté. Dnes je to také motto, ktoré by Slovensku veľmi pomohlo.

Keďže ste sa stali primátorom, ako na vás pôsobí vaša popularita? Zmenila vašu osobnosť?

Určite zistíte v živote, že roky a skúsenosti vás budú vnútorne meniť. Nad mnohými vecami možno získate nadhľad a nebudete ich považovať za kardinálne dôležité. V živote nebudete uplatňovať princíp zjednodušovania, lebo si uvedomíte, že život je omnoho pestrofarebnejší a musíte v ňom byť tolerantnejší. Takto by sa každý človek mal vyvíjať.

Funkcia primátora ma mení hlavne preto, že sa cítim oveľa zodpovednejší, a to nielen za seba a svoju rodinu, ale aj za svoje okolie. Mrzí ma, že sa mnohé veci nedaria tak, ako by si to človek predstavoval, ale je to skutočne dané vonkajšími okolnosťami.

Som nesmierne rád, že v Košiciach mám za tých štyridsaťpäť rokov veľa známych z rôznych spoločenských kruhov a vrstiev. A tých som si nezískal len preto, že som na primátor.

Z čoho čerpáte svoju inšpiráciu a nápady pre vašu prácu?

Počúvam ľudí, stretávam sa s obrovským množstvom ľudí, chodím s otvorenými očami. Problémom sú financie, a preto sa človek pozerá na veci skeptickejšie. Práca prináša aj pozitíva, aj negatíva – aj popularitu, ale aj nenávisť.

Ktoré miesto v Košiciach máte najradšej?

Rád chodím do starého mesta, po košických uličkách, v ktorých sa viem v pohode a tichu „zašiť“.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Stávam o šiestej, ak nie skôr. Biologické hodiny ma budia už o šiestej. O siedmej som väčšinou už v práci. Sám sebe neplánujem denný program. To robia moji kolegovia, kolegyne, pretože to by sa nedalo zvládnuť. Keď mám „silnejší“ deň, prijmem niekedy až dvadsať návštev. Na každú pripadne okolo dvadsať minút.

Okrem toho sú tu aj veci spoločenské. Ako primátor reprezentujem mesto aj navonok – rôzne prijatia veľvyslancov, bankové rokovania v Bratislave. Samozrejme, nesmiem zabúdať aj na veci strategické ako riadenie samotného magistrátu, predsa slovo primátora tu je rozhodujúce.

Keby ste mali možnosť, chceli by ste byť primátorom v inom meste?

Aj keď som sa fyzicky v Košiciach nenarodil, mám ku Košiciam veľmi zvláštny, osobitný vzťah. Skutočne nepoznám iné také mesto, ako sú Košice. Pochodil som veľa po svete a možno ešte Brno mi Košice niečím pripomína, pretože je to tiež multinacionálne mesto.

Práca primátora si vyžaduje vzťah k mestu a určité sebaobetovanie, a tým aj stratu súkromia.

Čo sa vám na vašej práci páči najviac?

Je to pestrá práca a je to práca s ľuďmi.

Keby ste mali príležitosť, išli by ste v šľapajách vášho predchodcu (prezidentské kreslo)?

Na túto funkciu treba hlavne vnútorne dozrieť, treba mať na to aj vek, dostatok tolerancie na celú šírku názorov všetkých ľudí.

Šport, súkromie, hobby, obľúbené veci

Ste viac fanúšikom košického futbalu alebo košického hokeja?

Dlhé roky som aktívne hrával futbal, ale ako relatívne mladý som začal okolo športu funkcionárčiť. Nemal som ani tridsať rokov, keď som sa stal funkcionárom TJ VSŽ Košice. Futbal bol v tom čase trocha mimo špičkového záujmu, pretože tu bola Lokomotíva a VSS. Do rokov 1982-83 možno nebol jediný zápas, ktorý by som bol vynechal. Potom sa to troška začalo kaziť, keď obidve futbalové mužstvá vypadli z ligy, dostali sa do druhej ligy. Prešli vnútornými problémami… Mne sa hokej zdal chlapskejší a hlavne čestnejší, no nie ako šport. Medzi ľuďmi okolo hokeja boli vyrovnanejšie vzťahy. V železiarňach som sa viac točil okolo hokeja. Kde sa dalo pomôcť, tam som pomohol.

Asi pred rokom sa v železiarňach dostávali všetky športy na druhú koľaj, a tak som z vlastnej iniciatívy rozprával s prezidentom VSŽ – s pánom Eichlerom a vysvetlil som mu, že sa nedá niečo štyridsať rokov budovať, a potom od toho odskočiť preč a nechať to len tak spadnúť. V rámci daných možností sa zorganizovala skupina ľudí, ktorí sa o to začali starať. Som rád, že hádzanej sa to podarilo – zo slovenských mužstiev sú prví. Hokej je na investície náročnejší a mnohí sa tam spamätali dosť neskoro. Pevne verím, že sa hokejovú ligu podarí v Košiciach zachrániť a nabudúce sa musíme lepšie pripraviť. (Som rád, že k dnešnému dňu môžem konštatovať, že sa to podarilo.)

Ostáva vám vo vašom súkromí aj čas na vaše hobby?

Keď mi to vyjde, čo sa nestáva pravidelne, rád idem na našu chalupu v Slovenskom raji. Keď je príležitosť, zalyžujem si. Športujem rád.

Aké auto vlastníte?

V decembri som si „pořídil“ jeep Suzuki z vyslovene praktických a nevyhnutných dôvodov – chcem sa dostať všade, kam potrebujem.

Aký hudobný žáner, hudobná skupina sa vám páči?

Čím som starší, tým mám radšej pokojnejšiu muziku. Keď si chcem „zarelaxovať“, pustím si Nedvědovcov, mám rád hlavne Honzu Nedvěda. Ale páči sa mi každá dobrá hudba, ktorá je upokojujúca a počúvateľná, nezávisle od žánrov. Raz za čas si pustím aj niečo z vážnej hudby, keď chcem byť sám a chcem sa upokojiť.

Máte svoju obľúbenú knihu, autora?

V mojich teenagerských rokoch som mal obľúbených autorov ako Hemingway a Remarque, z ktorých som neskôr vyrástol. Po dvadsiatke som veľa čítal Simela, ale v poslednom období prechádzam skôr na literatúru faktu, To ide s vekom. Kupujem si veľa kníh. Keď mám čas, čítam, ako aj teraz, keď som bol na liečení.

Na ktorom jedle si pochutíte najviac?

Mám rád dobre pripravené ryby, hydinu, dary mora. Keď idem k moru, tam si vyslovene vyberám rôzne špeciality, pretože to vedia pripraviť.

Cestujete rád?

Rád som na iných miestach, s tým samotným cestovaním to je horšie, lebo cestujem veľa a niekedy to je únavné. Keby sa dalo cestovať v čase tak ako v priestore, bolo by to ideálne a jednoduché.

Rád šoférujem, Šoférujem od svojich osemnástich rokov a auto som mal vždy k dispozícii. Aj keď mám výborného vodiča, v aute som nervóznejší, keď s ním nemôžem jazdiť ja.

Aká je vaša obľúbená farba?

Modrá.

Aké je vaše obľúbené číslo? Ste poverčivý?

29. Horoskopy si prečítam rád, ale poverčivý na čierne mačky, kominárov a podobne nie som. Ako každého, aj mňa láka vedieť, čo bude a odomknúť tú trinástu komnatu.

Vo svojom voľnom čase v akom oblečení sa cítite najpohodlnejšie?

V športovom oblečení – nejaká bunda a džínsy.

Aký je váš vzťah k zvieratám? Vlastníte nejaké?

Veľmi dobrý, desať rokov máme doma psíka. Moje deti už mali doma všeličo: korytnačky, rybičky, myšky…

Neresti, názory, manželka

Máte zlozvyky? Aké?

Mal som ich viac. Fajčil som, ale zdravotný stav ma donútil prestať. S fajčením som skončil okamžite.

Aký je váš názor na terajšiu mládež?

Je taká istá, ako sme boli my, čo sa týka pohľadu na život. Máte to teraz ťažšie. Nároky kladené na vás v škole sú vyššie, vidím to na svojich deťoch – dcéra má devätnásť a syn dvadsaťjeden rokov. Na druhej strane ale máte väčší prístup k informáciám.

Na Hlinkovej ulici v jednom dome v suteréne bola kedysi knižnica pre mládež. Často som ju navštevoval a mal som ju prečítanú skutočne celú. V tom čase som „hltal“ knihy. Mali sme viac času ako vy.

Ako ste sa zoznámili s vašou manželkou? Bola to láska na prvý pohľad?

Nepamätám si, či to bola vyslovene láska na prvý pohľad. Zanechalo to vo mne hlbokú stopu a rozvinulo sa to do väčšieho vzťahu.

„Šrobárka“, ŠS

Čo vás ako prvé napadne pri slove „Šrobárka“?

Prvé ma napadne samozrejme gymnázium, lebo to k tomu neodmysliteľne patrí. Okrem toho aj centrum mesta. Napadne ma ešte manželka, lebo za slobodna bývala v jednom dvore na Šrobárovej.

Dostalo sa vám už niekedy do rúk ŠS?

Nie, teraz po prvýkrát.

Tradičný odkaz

Aký je váš odkaz pre čitateľov ŠS a študentov „Šrobárky“?

Prosím vás a vašu generáciu, aby ste vydržali na Slovensku, aby ste boli generáciou, ktorá posunie túto krajinu dopredu, aby ste žili ináč a aby ste svoje postoje, názory a nespokojnosť dávali radikálnejšie a otvorenejšie najavo. Dajte o sebe viac počuť a staňte sa organizátormi vlastného kultúrneho a spoločenského života.

Za rozhovor ďakujeme.

Karol Sutoris

a

Peter Szabó